Jedna mena, dvadsaťjeden inflačných mier — prečo sa krajiny eurozóny rozchádzajú

Eurozóna má jednu menu, jednu centrálnu banku a jeden 2 % inflačný cieľ — a v ktoromkoľvek mesiaci dvadsaťjeden rôznych mier inflácie. Rozpätie medzi najvyššou a najnižšou národnou mierou býva často širšie než samotný cieľ. Nie je to problém merania: mieru každej krajiny počíta Eurostat podľa tej istej definície HICP. Divergencia je skutočná a má trvalé, štrukturálne príčiny.

Spotrebný kôš je národný

Metodika HICP je harmonizovaná; nákupný košík nie. Index každej krajiny váži produkty podľa toho, čo jej domácnosti skutočne nakupujú. Energie a potraviny majú v členských štátoch s nižšími príjmami oveľa väčšiu váhu, takže globálny energetický či potravinový šok pohne ich celkovou infláciou oveľa výraznejšie než nemeckou alebo francúzskou. Tá istá cena ropy tak dokáže čisto cez váhy vyprodukovať viditeľne odlišné miery inflácie.

Vystavenie energiám nie je len otázka váh

Okrem košíka sa krajiny líšia aj v tom, ako sa ceny energií dostávajú k domácnostiam: ako sú regulované tarify za elektrinu, ako rýchlo sa veľkoobchodné ceny premietajú do účtov, do akej miery sa kúri plynom a do akej centrálnym zásobovaním teplom, a či vlády počas šokov ceny zastropujú alebo dotujú. Dvaja susedia s identickými váhami energií sa aj tak môžu rok či dlhšie rozchádzať, pretože jeden prehodnocuje regulované tarify raz ročne a druhý prenáša spotové ceny do účtov každý mesiac.

Dobiehací rast dvíha ceny už z podstaty

Členovia eurozóny s nižšími príjmami, ktorí rastú rýchlejšie než jadro bloku, mávajú štrukturálne vyššiu infláciu — ide o Balassov–Samuelsonov efekt. Produktivita v ich exportných odvetviach dobieha rýchlo, mzdy rastú v celej ekonomike a ceny domácich služieb ich nasledujú. Je to konvergencia fungujúca presne tak, ako má: cenové hladiny približujúce sa k priemeru eurozóny sa počas tohto procesu prejavujú ako nadpriemerná inflácia. Aj preto strávili pobaltské štáty veľkú časť éry eura nad mierou eurozóny.

Dane, regulované ceny a jednorazové opatrenia

Zmeny DPH, spotrebné dane a administratívne stanovené ceny — cestovné v hromadnej doprave, regulované nájomné, tabak — vstupujú do HICP priamo. Jediné rozpočtové rozhodnutie môže pridať alebo ubrať viditeľnú časť percentuálneho bodu z miery jednej krajiny a susedov pritom nechať nedotknutých. Tieto efekty po dvanástich mesiacoch odznejú, no postarajú sa o to, že sa národné miery nikdy nepohybujú úplne v súlade.

Služby, mzdy a bývanie

Inflácia v službách je prevažne domáca záležitosť: kopíruje rast miestnych miezd, nie globálne ceny tovarov. Krajiny s napätým trhom práce vykazujú horúcejšiu infláciu v službách aj celé roky. Rozdielne vstupujú do jednotlivých ekonomík aj náklady na bývanie — nájomné trhy sa výrazne líšia veľkosťou aj reguláciou — takže to isté úrokové prostredie produkuje odlišnú nameranú infláciu bývania.

Prečo ECB rozptyl nevyrieši

Európska centrálna banka nastavuje jednu úrokovú sadzbu pre celé zoskupenie a cieli infláciu eurozóny, nie ktorejkoľvek jednotlivej krajiny. Keď je agregát na cieli, hoci sa jeden člen prehrieva a druhý ochladzuje, mandát ECB je splnený. Zvyšné nástroje držia v rukách národné vlády — fiškálna politika, daňové rozhodnutia, mechanizmy tvorby miezd, nastavenie energetického trhu. Práve preto národné inflačné rozdiely vnútri menovej únie pretrvávajú a práve preto má porovnávanie členských štátov zmysel: priemer eurozóny vám povie, čo vidí ECB, zatiaľ čo stránky krajín a rebríčky na tomto webe ukazujú, čo domácnosti v každej krajine skutočne zažívajú.

Ako čítať rebríček

Pri porovnávaní krajín udržia obraz poctivý tri návyky. Čítajte každú krajinu oproti priemeru eurozóny, nie iba oproti extrémom. Overte si, či je výkyv plošný, alebo ho ťahajú energie a potraviny, ktoré sa obracajú najrýchlejšie. A pamätajte, že najčerstvejšie čísla niektorých krajín sú rýchle odhady, ktoré sa v priebehu týždňov revidujú — malé preskupenie na čele rebríčka medzi rýchlym odhadom a finálnym vydaním je normálny jav, nie udalosť.